Kosovo nowadays

Autor: Juraj Chorvatovič | 23.2.2013 o 1:03 | (upravené 26.2.2013 o 1:16) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  195x

O Kosove. Z prvej ruky. Rozmýšľal som o čom by som napísať a po prečítaní kamarátovho blogu som myslel že napíšem o mojom štúdiu v Kolégiu pred tým ako ho zrušili po odvolaní arcibiskupa Róberta Bezáka. Ale o tom možno dakedy inokedy.  V minulom semestri som mal možnosť  ísť na Erasmus. Vo väčšine prípadov študenti cez Erasmus mieria na západ, ja som zamieril trochu na východ a na juh. Presnejšie do Bulharska, mesta Blageovgrad na American University in Bulgaria. Počas jesenných prázdnin som mal možnosť trochu pocestovať po regióne. Okrem Sofie, Belehradu a Podgorice som sa vybral do Prištiny. Čo je hlavným mestom Kosova. Tento článok nebude o tom prečo Slovensko stále neuznalo nezávislosť Kosova, ani o tom či by ju malo alebo  nemalo uznať. Skôr pôjde o moje zážitky z Prištiny.

Bazilika zasvätená Matke TerezeBazilika zasvätená Matke Tereze

Bolo 28.10. 2012 a ja som vpráve dorazil nočákom zo Sofie do Belehradu. V tomto meste som sa rozhodoval či ísť ďalej s dvoma študentmi z našej univerzity z Bulharska do Sarajeva, alebo ísť sám do krajiny, na ktorá stále pozeráme ako na nebezpečnú, do Kosova. Moja zvedavosť a chuť po dobrodružstve ako aj vôľa chvíľu byť sám zvíťazila a večer som nasadol na autobus do Kosova. 
Medzi Belehradom a Prištinou nejazdia vlaky, zrejme z politických dôvodov. Autobusové spojenie je však pomerne dobré, do Prištiny jazdí autobus asi 5krát denne. 
Belehrad som v autobuse opustil niečo po 5 večer, musím povedať že nebol moc plný. Zopár miestnych a vzadu 2 Američania s Američankou. Prvá časť bola po diaľniciach, vonku už bola tma, takže som toho moc nevidel. Ako sme sa približovali k hranici cesty sa začali meniť. Najprv sme zišli z diaľnice na dvojprudovku, a čím bližšie k hraniciam, tým viac to bolo hrboľaté. Pred prekročením hraníc sme sa zastavili v nejakej dedinke. Vodič mal prestávku a zaparkoval pred nejakým pohostinstvom. Po asi 15 minútach sme pokračovali smerom k hraniciam. Po príchode na hranice sme zastavili v dlhom rade kamiónov. Myslím, že kým sme sa dostali k srbským colníkom prešlo asi 45 minút. Od srbských k tým kosovským, a potom ďalej po ceste. 
Do Prištiny sme prišli niečo pred polnocou. Autobusár sa neobťažoval zájsť na stanicu, a pristavil to ku chodníku pri ceste. Mal som pocit že som ideálnejšie ani prísť nemohol. Vonku tma, k tomu prietrž  mračien a ja v meste, ktoré nepoznám. Dáko sa mi podarilo identifikovať stanicu a vyrazil som po taxi, moju jedinú nádej. (Jeden taxi došiel aj k busu, ale Američania boli rýchlejší.) Našiel som taxi , nastúpil a v tom sa ozvalo zo sedadla vodiča: "Parlez vous francais?" Musím povedať  že túto otázku som rozhodne nečakal, a moja dvojmesačná francúzština sa rozhodne necítila na vysvetľovania cesty a názvu hostela. Odpovedal som mu že nie, a hneď som kontroval to čo vie aj základkár: "Do you speak English?" Jeho angličtina bola na tom asi ešte horšie ako moja francúzština. Naštastie sa šofér vynašiel. Trochu zbrklo zacúval k druhému taxíku a prehodil zopár  slov, zrejme v albánčine, s druhým šoférom. Ten sa potom pozrel na mňa a lámanou angličtinou sa ma spýtal kam chcem ísť. Ukázal som mu názov hostelu, ktorý som si našiel na nete ešte v Belehrade. (Mobil z wifi je niekedy vážne super vec.) Šoféri sa pustili do debaty v snahe prísť na to, kde ten hostel je. Asi po 2 minútach ich vášnivej diskusie som si spomenul, že mám aj adresu. Zrazu bolo všetko jasné a vyrazili sme v ústrety môjmu nocľahu, avšak čoskoro mali nastať ďalšie komplikácie. Taxi ma doviezol na miesto kde mal byť hostel, ale nič takého som tam ani ja, ani taxikár nevidel. Vystúpili sme s taxíka, vonku stále lialo ako z krhly, a začali sme hľadať vchod. Taxikár narazil na nejakého  chlapca, ktorý mu povedal že ma tam zavedie. Dáko sme sa rukami nohami s takxikárom dorozumel, dal som mu 5 eur za cestu a išiel som za chalanom. V Kosove je podobný princíp s ľuďmi a angličtinou, čím mladší človek, tým je pravdepodobnejšia lepšia úroveň angličtiny. Tento študent so mnou komunikoval bez problémov, spýtal sa ma odkial som. Povedal som mu že zo Slovenska a hneď som sa ho spýtal či viem kde to je. Odpovedal že vie, a že tiež vie že sme Kosovo ešte neuznali. Počas nášho rozhovoru sme obišli dom, pred ktorým ma vysadil taxík, a vošli na tmavé nádvorie. Z nádvoria sme vošli na tmavé schodisko bez lámp. Jedine prenikajúce svetlo z vonka osvetľovalo schody. Kráčali sme stále hore, a ja som začal rozmýšľať kam ma vedie. Prešli sme cez prvé poschodie, žiadne dvere, žiadne lampy. Na druhom sa to však zmenilo. Zastali sme pod rozsvietenou lampou a pred bezpečnostnými dverami, asi takými ako v každom lepšom paneláku na Slovensku. Zaklopal, počkal kým otvoria a rozlúčil sa. Celkom fajn chalan, keby tam v tu noc nebol, tak asi spým dakde na schodoch alebo na autobusovej stanici. Vošiel som dnu do bytu. Hostel bol vlastne byt so 4 izbami. V jednej bývali študenti, ktorý ho prenajímali, daľšie dve boli s posteľami a tretia bola obývačka. Ukázali mi izbu, opísali číslo pasu, ukázali kde je čo a zaželali dobrú noc. Konečne som mohol ísť spať, bolo dačo pred 2 ráno.
Vstal som asi o 9, vonku sa začalo vyjasňovať. Po dvoch dňoch som si konečne dal sprchu. Zbalil som sa a chcel som ísť, ale nastal problém. Nebolo komu zaplatiť. Študentov nikde a v byte len iný turisti. Trvalo im asi 15 min, kým sa niekto z nich ukázal. 12 éčok za noc je síce pomerne dosť, ale izba vyzerala celkom dobre aj na slovenské pomery a nemal som moc náladu sa naťahovat o cenu.SAM_3732.jpg Do mesta som vyrazil s očakávaním, že uvidím zničené budovy, kde tu dáky chceckpoint polície, v meste však nič takého nie je. V Prištine som nevydel žiadne stopy po bombardovaní alebo streľbe. Jediné, čo pripomína násilnosti, sú tabule s menami na miestach, kde boli títo ludia zabití. Na pešej zóne nájdete všetky ministerstvá. Len tak, pre príklad. Predobedom som sa vybral do Kosovského národného múzea. Múzeum je v trojposchodovej budove, ktorá sa tvári, že bola postavená niekedy v 18. storočí. V tejto budove sídli okrem múzea aj Ministerstvo kultúry, mládeže a športu. Prvé dve  poschodia zaberá múzeum, čiže ministerstvo sídli na jednom poschodí.SAM_3742.JPG Pri ostatných ministerstvách to bolo trochu iné, už  sa nedelili o priestory s múzeom, ale veľkosť ich budov človeka zo Západu alebo Stredu rozhodne ohromí. Niektoré z nich sídlia v budovách, ktoré sa veľkosťou podobajú jednému z našich 6 poschodových panelákov.
V centre mesta je možné natrafiť na klasické paneláky, od menších až po 11 poschodové. 
Čo ma prekvapilo bola socha Matky Terezy na pešej zóne a hneď potom veľká bazilika vo výstavbe. Pred vchodom k nej stál malí stánok s knihami zväčša o Matke Tereze. Pani, čo v  ňom predávala po anglicky moc nevedela. Spýtal som sa kedy by mali stavbu dokončiť. Na chvíľu sa zamyslela, potom vytiahla pero a papier a napísala 2015. Ešte som sa povypytoval a chcel som už odísť, ale tá pani ma posielala nech sa idem pozrieť dnu.SAM_3768.JPG Chodiť po stavenisku? U nás skoro nemožné, v Kosove no problem. Ozaj, zabudol som spomenúť že som išiel po rozostavanom námestí, kde valec súťažil v slalome medzi ľuďmi a šofér tatrovky v súťaži zručnosti  v šoférovaní.SAM_3762.JPG Asi najväčším prekvapením bolo, keď som na mape našiel miesto s názvom "Centre Don Bosko". Saleziánov poznám ešte z čias druhého stupňa na základke, a tak som sa vybral pozrieť čo to je. Po 20 minútach chôdze som prišiel k strednej škole s oploteným areálom. Chvíľu som postával len tak pred bránou a rozmýšľal či sa ísť spýtať či sa môžem ísť  pozrieť dnu. Asi po 3 minútach som odhodil všetky zábrany a prišiel k vrátnikovi. Ako som si myslel, po tom čo som naňho spustil po anglicky sa snažil rukami nohami ukázať aby som počkal tam. Vrátnik vošiel do budov školy, asi po 5 minútach vyšiel a mával na mňa. Došiel som dnu do vestibulu, budova bola nová, typoval som tak maximálne 6 rokov stará. Vnútri nastal ďalší problém. Slečna na recepcii (asi je to najhodnejšie pomenovanie pre ten pult) vedela po anglicky pasívne, ale jej taliančina bola veľmi slušná, u mňa to bolo presne opačne. Nakoniec po rozhovore, kedy jeden z nás hovoril po anglicky a druhý po taliansky a rozumeli sme si bez problémov, som si sadol na stoličku a čakal kým príde niekto z komunity. (Touto cestou by som chcel poďakovať môjmu učiteľovi taliančiny, že ma donútil sa naučiť dačo z  tohto jazyka. Diky Blažej!) Ako som tak sedel, prišiel jeden zo študentov a dali sme sa do reči.. tentokrát v angličtine. Dozvedel som sa veci o škole, že ide o dačo ako strednú odbornú, každý ročník má 4 triedy, a že v celom areály je zakázané fajčiť, čo mu zjavne prekážalo. Po vzkriesení mojej taliančiny som zrazu mal dosť sebavedomia ho trochu z tohto jazyka preskúšať, a musím povedať že mu to celkom šlo, aj keď som čakal že štvrták by to mal vedieť o dačo lepšie. ( V tejto škole sa vyučuje v Albánčine, keďže väčšina študentov a učiteľov hovorí týmto jazykom, študenti sa učia angličtinu a taliančinu ako cudzí jazyk.) Asi po 20 minútach ku mne prišiel jeden zo saleziánov, prehodili sme zopár slov a spýtal sa ma či môžem ešte chvíľu počkať, že musí niečo vybaviť. Času som mal dosť a tak som čakal. Asi 10 minút po jeho odchode prišiel direktor, to bol ďalší problém. Direktor je z Talianska a ovláda taliančinu a albánčinu, bohužiaľ angličtinu nevie ani pasívne. Dodnes rozmýšľam čo som mu vlastne povedal, keď sme sedeli v jeho kancelárii. Našťastie direktor mal plán B, z času na čas si zavolal niekoho zo žiakov, aby tlmočili. Ukázal mi celú školu, videl som ako sa študenti učia o rozvodoch elektriny a schémach zapojenia elektrického obvodu, ako zaviesť  vodu do domu, ako zvárať aj ako programovať. Škola má tiež program pre vzdelávanie dospelých, a to hlavne v spracovaní potravín. Dospelí ľudia sa učili ako zavárať, piecť torty atď. V tejto učebni plnej ľudí, ktorá vyzerala ako veľká kuchyňa, mi učiteľka plynulou angličtinou vysvetľovala ich zámer týmto spôsobom pomôcť ľuďom v podnikaní a rozbehnutí ich biznisu.

SAM_3788.JPG Na záver som skončil pri pohári kávy, také celkom talianske.
Postupne sa zvečerievalo a ja som zamieril na autobusovú stanicu čakať na autobus do Podgorice. Musím povedať že z  autobusovej stanice mám asi najnepríjemnejší zážitok z celého Kosova. Fajčiarom to asi nevadí, ale keď vás už po príchode na stanicu z dverí vytláča dym cigariet, tak to nie je práve príjemné. Pri kúpe lístka nasledovalo ďalšie prekvapenie, za použitie stanice čakajúci platí paušálny poplatok 1 euro. Po dlhšom čase strávenom na stanici konečne začali staré Setry štartovať. Nasadol som do autobusu, kde som bol sám cudzinec. Na stanici veľa ľudí nenastúpilo, ale pred hranicami s Čiernou Horou bol autobus už plný a na mojom pleci si spokojne odfukoval robotník. 
Myslím, že voči Kosovu je dosť zbytočných predsudkov o tom, ako to tam vyzerá a aké to je nebezpečné. Prištinu by som rozhodne neopísal ako miesto, kde ulice lemujú zničené budovy a na každom rohu vás chce niekto okradnúť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?