Kosovo nowadays

Autor: Juraj Chorvatovič | 23.2.2013 o 1:03 | (upravené 26.2.2013 o 1:16) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  203x

O Kosove. Z prvej ruky. Rozmýšľal som o čom by som napísať a po prečítaní kamarátovho blogu som myslel že napíšem o mojom štúdiu v Kolégiu pred tým ako ho zrušili po odvolaní arcibiskupa Róberta Bezáka. Ale o tom možno dakedy inokedy.  V minulom semestri som mal možnosť  ísť na Erasmus. Vo väčšine prípadov študenti cez Erasmus mieria na západ, ja som zamieril trochu na východ a na juh. Presnejšie do Bulharska, mesta Blageovgrad na American University in Bulgaria. Počas jesenných prázdnin som mal možnosť trochu pocestovať po regióne. Okrem Sofie, Belehradu a Podgorice som sa vybral do Prištiny. Čo je hlavným mestom Kosova. Tento článok nebude o tom prečo Slovensko stále neuznalo nezávislosť Kosova, ani o tom či by ju malo alebo  nemalo uznať. Skôr pôjde o moje zážitky z Prištiny.

Bazilika zasvätená Matke TerezeBazilika zasvätená Matke Tereze

Bolo 28.10. 2012 a ja som vpráve dorazil nočákom zo Sofie do Belehradu. V tomto meste som sa rozhodoval či ísť ďalej s dvoma študentmi z našej univerzity z Bulharska do Sarajeva, alebo ísť sám do krajiny, na ktorá stále pozeráme ako na nebezpečnú, do Kosova. Moja zvedavosť a chuť po dobrodružstve ako aj vôľa chvíľu byť sám zvíťazila a večer som nasadol na autobus do Kosova. 
Medzi Belehradom a Prištinou nejazdia vlaky, zrejme z politických dôvodov. Autobusové spojenie je však pomerne dobré, do Prištiny jazdí autobus asi 5krát denne. 
Belehrad som v autobuse opustil niečo po 5 večer, musím povedať že nebol moc plný. Zopár miestnych a vzadu 2 Američania s Američankou. Prvá časť bola po diaľniciach, vonku už bola tma, takže som toho moc nevidel. Ako sme sa približovali k hranici cesty sa začali meniť. Najprv sme zišli z diaľnice na dvojprudovku, a čím bližšie k hraniciam, tým viac to bolo hrboľaté. Pred prekročením hraníc sme sa zastavili v nejakej dedinke. Vodič mal prestávku a zaparkoval pred nejakým pohostinstvom. Po asi 15 minútach sme pokračovali smerom k hraniciam. Po príchode na hranice sme zastavili v dlhom rade kamiónov. Myslím, že kým sme sa dostali k srbským colníkom prešlo asi 45 minút. Od srbských k tým kosovským, a potom ďalej po ceste. 
Do Prištiny sme prišli niečo pred polnocou. Autobusár sa neobťažoval zájsť na stanicu, a pristavil to ku chodníku pri ceste. Mal som pocit že som ideálnejšie ani prísť nemohol. Vonku tma, k tomu prietrž  mračien a ja v meste, ktoré nepoznám. Dáko sa mi podarilo identifikovať stanicu a vyrazil som po taxi, moju jedinú nádej. (Jeden taxi došiel aj k busu, ale Američania boli rýchlejší.) Našiel som taxi , nastúpil a v tom sa ozvalo zo sedadla vodiča: "Parlez vous francais?" Musím povedať  že túto otázku som rozhodne nečakal, a moja dvojmesačná francúzština sa rozhodne necítila na vysvetľovania cesty a názvu hostela. Odpovedal som mu že nie, a hneď som kontroval to čo vie aj základkár: "Do you speak English?" Jeho angličtina bola na tom asi ešte horšie ako moja francúzština. Naštastie sa šofér vynašiel. Trochu zbrklo zacúval k druhému taxíku a prehodil zopár  slov, zrejme v albánčine, s druhým šoférom. Ten sa potom pozrel na mňa a lámanou angličtinou sa ma spýtal kam chcem ísť. Ukázal som mu názov hostelu, ktorý som si našiel na nete ešte v Belehrade. (Mobil z wifi je niekedy vážne super vec.) Šoféri sa pustili do debaty v snahe prísť na to, kde ten hostel je. Asi po 2 minútach ich vášnivej diskusie som si spomenul, že mám aj adresu. Zrazu bolo všetko jasné a vyrazili sme v ústrety môjmu nocľahu, avšak čoskoro mali nastať ďalšie komplikácie. Taxi ma doviezol na miesto kde mal byť hostel, ale nič takého som tam ani ja, ani taxikár nevidel. Vystúpili sme s taxíka, vonku stále lialo ako z krhly, a začali sme hľadať vchod. Taxikár narazil na nejakého  chlapca, ktorý mu povedal že ma tam zavedie. Dáko sme sa rukami nohami s takxikárom dorozumel, dal som mu 5 eur za cestu a išiel som za chalanom. V Kosove je podobný princíp s ľuďmi a angličtinou, čím mladší človek, tým je pravdepodobnejšia lepšia úroveň angličtiny. Tento študent so mnou komunikoval bez problémov, spýtal sa ma odkial som. Povedal som mu že zo Slovenska a hneď som sa ho spýtal či viem kde to je. Odpovedal že vie, a že tiež vie že sme Kosovo ešte neuznali. Počas nášho rozhovoru sme obišli dom, pred ktorým ma vysadil taxík, a vošli na tmavé nádvorie. Z nádvoria sme vošli na tmavé schodisko bez lámp. Jedine prenikajúce svetlo z vonka osvetľovalo schody. Kráčali sme stále hore, a ja som začal rozmýšľať kam ma vedie. Prešli sme cez prvé poschodie, žiadne dvere, žiadne lampy. Na druhom sa to však zmenilo. Zastali sme pod rozsvietenou lampou a pred bezpečnostnými dverami, asi takými ako v každom lepšom paneláku na Slovensku. Zaklopal, počkal kým otvoria a rozlúčil sa. Celkom fajn chalan, keby tam v tu noc nebol, tak asi spým dakde na schodoch alebo na autobusovej stanici. Vošiel som dnu do bytu. Hostel bol vlastne byt so 4 izbami. V jednej bývali študenti, ktorý ho prenajímali, daľšie dve boli s posteľami a tretia bola obývačka. Ukázali mi izbu, opísali číslo pasu, ukázali kde je čo a zaželali dobrú noc. Konečne som mohol ísť spať, bolo dačo pred 2 ráno.
Vstal som asi o 9, vonku sa začalo vyjasňovať. Po dvoch dňoch som si konečne dal sprchu. Zbalil som sa a chcel som ísť, ale nastal problém. Nebolo komu zaplatiť. Študentov nikde a v byte len iný turisti. Trvalo im asi 15 min, kým sa niekto z nich ukázal. 12 éčok za noc je síce pomerne dosť, ale izba vyzerala celkom dobre aj na slovenské pomery a nemal som moc náladu sa naťahovat o cenu.SAM_3732.jpg Do mesta som vyrazil s očakávaním, že uvidím zničené budovy, kde tu dáky chceckpoint polície, v meste však nič takého nie je. V Prištine som nevydel žiadne stopy po bombardovaní alebo streľbe. Jediné, čo pripomína násilnosti, sú tabule s menami na miestach, kde boli títo ludia zabití. Na pešej zóne nájdete všetky ministerstvá. Len tak, pre príklad. Predobedom som sa vybral do Kosovského národného múzea. Múzeum je v trojposchodovej budove, ktorá sa tvári, že bola postavená niekedy v 18. storočí. V tejto budove sídli okrem múzea aj Ministerstvo kultúry, mládeže a športu. Prvé dve  poschodia zaberá múzeum, čiže ministerstvo sídli na jednom poschodí.SAM_3742.JPG Pri ostatných ministerstvách to bolo trochu iné, už  sa nedelili o priestory s múzeom, ale veľkosť ich budov človeka zo Západu alebo Stredu rozhodne ohromí. Niektoré z nich sídlia v budovách, ktoré sa veľkosťou podobajú jednému z našich 6 poschodových panelákov.
V centre mesta je možné natrafiť na klasické paneláky, od menších až po 11 poschodové. 
Čo ma prekvapilo bola socha Matky Terezy na pešej zóne a hneď potom veľká bazilika vo výstavbe. Pred vchodom k nej stál malí stánok s knihami zväčša o Matke Tereze. Pani, čo v  ňom predávala po anglicky moc nevedela. Spýtal som sa kedy by mali stavbu dokončiť. Na chvíľu sa zamyslela, potom vytiahla pero a papier a napísala 2015. Ešte som sa povypytoval a chcel som už odísť, ale tá pani ma posielala nech sa idem pozrieť dnu.SAM_3768.JPG Chodiť po stavenisku? U nás skoro nemožné, v Kosove no problem. Ozaj, zabudol som spomenúť že som išiel po rozostavanom námestí, kde valec súťažil v slalome medzi ľuďmi a šofér tatrovky v súťaži zručnosti  v šoférovaní.SAM_3762.JPG Asi najväčším prekvapením bolo, keď som na mape našiel miesto s názvom "Centre Don Bosko". Saleziánov poznám ešte z čias druhého stupňa na základke, a tak som sa vybral pozrieť čo to je. Po 20 minútach chôdze som prišiel k strednej škole s oploteným areálom. Chvíľu som postával len tak pred bránou a rozmýšľal či sa ísť spýtať či sa môžem ísť  pozrieť dnu. Asi po 3 minútach som odhodil všetky zábrany a prišiel k vrátnikovi. Ako som si myslel, po tom čo som naňho spustil po anglicky sa snažil rukami nohami ukázať aby som počkal tam. Vrátnik vošiel do budov školy, asi po 5 minútach vyšiel a mával na mňa. Došiel som dnu do vestibulu, budova bola nová, typoval som tak maximálne 6 rokov stará. Vnútri nastal ďalší problém. Slečna na recepcii (asi je to najhodnejšie pomenovanie pre ten pult) vedela po anglicky pasívne, ale jej taliančina bola veľmi slušná, u mňa to bolo presne opačne. Nakoniec po rozhovore, kedy jeden z nás hovoril po anglicky a druhý po taliansky a rozumeli sme si bez problémov, som si sadol na stoličku a čakal kým príde niekto z komunity. (Touto cestou by som chcel poďakovať môjmu učiteľovi taliančiny, že ma donútil sa naučiť dačo z  tohto jazyka. Diky Blažej!) Ako som tak sedel, prišiel jeden zo študentov a dali sme sa do reči.. tentokrát v angličtine. Dozvedel som sa veci o škole, že ide o dačo ako strednú odbornú, každý ročník má 4 triedy, a že v celom areály je zakázané fajčiť, čo mu zjavne prekážalo. Po vzkriesení mojej taliančiny som zrazu mal dosť sebavedomia ho trochu z tohto jazyka preskúšať, a musím povedať že mu to celkom šlo, aj keď som čakal že štvrták by to mal vedieť o dačo lepšie. ( V tejto škole sa vyučuje v Albánčine, keďže väčšina študentov a učiteľov hovorí týmto jazykom, študenti sa učia angličtinu a taliančinu ako cudzí jazyk.) Asi po 20 minútach ku mne prišiel jeden zo saleziánov, prehodili sme zopár slov a spýtal sa ma či môžem ešte chvíľu počkať, že musí niečo vybaviť. Času som mal dosť a tak som čakal. Asi 10 minút po jeho odchode prišiel direktor, to bol ďalší problém. Direktor je z Talianska a ovláda taliančinu a albánčinu, bohužiaľ angličtinu nevie ani pasívne. Dodnes rozmýšľam čo som mu vlastne povedal, keď sme sedeli v jeho kancelárii. Našťastie direktor mal plán B, z času na čas si zavolal niekoho zo žiakov, aby tlmočili. Ukázal mi celú školu, videl som ako sa študenti učia o rozvodoch elektriny a schémach zapojenia elektrického obvodu, ako zaviesť  vodu do domu, ako zvárať aj ako programovať. Škola má tiež program pre vzdelávanie dospelých, a to hlavne v spracovaní potravín. Dospelí ľudia sa učili ako zavárať, piecť torty atď. V tejto učebni plnej ľudí, ktorá vyzerala ako veľká kuchyňa, mi učiteľka plynulou angličtinou vysvetľovala ich zámer týmto spôsobom pomôcť ľuďom v podnikaní a rozbehnutí ich biznisu.

SAM_3788.JPG Na záver som skončil pri pohári kávy, také celkom talianske.
Postupne sa zvečerievalo a ja som zamieril na autobusovú stanicu čakať na autobus do Podgorice. Musím povedať že z  autobusovej stanice mám asi najnepríjemnejší zážitok z celého Kosova. Fajčiarom to asi nevadí, ale keď vás už po príchode na stanicu z dverí vytláča dym cigariet, tak to nie je práve príjemné. Pri kúpe lístka nasledovalo ďalšie prekvapenie, za použitie stanice čakajúci platí paušálny poplatok 1 euro. Po dlhšom čase strávenom na stanici konečne začali staré Setry štartovať. Nasadol som do autobusu, kde som bol sám cudzinec. Na stanici veľa ľudí nenastúpilo, ale pred hranicami s Čiernou Horou bol autobus už plný a na mojom pleci si spokojne odfukoval robotník. 
Myslím, že voči Kosovu je dosť zbytočných predsudkov o tom, ako to tam vyzerá a aké to je nebezpečné. Prištinu by som rozhodne neopísal ako miesto, kde ulice lemujú zničené budovy a na každom rohu vás chce niekto okradnúť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Asociácia dala lyžiarkam ultimátum, výsledok je neistý

Dva alebo desať? Znepriatelené strany sa nevedia zhodnúť ani na tom, koľko sporných bodov riešili.

ŠPORT

Zuzula: Ľudia v Lyžiarskej asociácii nerozumejú športu

Už roky bojuje s lyžiarskou asociáciou.

DOMOV

Fico v Kľaku: Fašizmus tu je a v zelených tričkách chodí po vlakoch

Zastavte experiment, Banskej Bystrici nepriniesol nič, vyhlásil premiér.


Už ste čítali?